Kaštieľ Modra
Kraj / Region: Bratislavský kraj
Okres: Pezinok
Mesto / Obec: Modra
Turistická lokalita: Bratislava a okolie
Kultúrna pamiatka
Okres: Pezinok
Mesto / Obec: Modra
Turistická lokalita: Bratislava a okolie
Kultúrna pamiatka
Aktuálne využitie
Kaštieľ Modra, perla Malokarpatského regiónu, ponúka jedinečný zážitok spájajúci históriu s moderným komfortom. V srdci vinárskeho kraja, obklopený prírodou, poskytuje priestor pre oddych, kultúrne podujatia či romantické svadby. Kaštieľ prešiel citlivou rekonštrukciou, aby zachoval svoje historické čaro a zároveň poskytol všetko, čo očakávate od moderného zázemia. Objavte harmóniu tradičnej architektúry a súčasného luxusu, a nechajte sa uniesť atmosférou, ktorú nikde inde nenájdete.
Kaštieľ Modra, perla Malokarpatského regiónu, ponúka jedinečný zážitok spájajúci históriu s moderným komfortom. V srdci vinárskeho kraja, obklopený prírodou, poskytuje priestor pre oddych, kultúrne podujatia či romantické svadby. Kaštieľ prešiel citlivou rekonštrukciou, aby zachoval svoje historické čaro a zároveň poskytol všetko, čo očakávate od moderného zázemia. Objavte harmóniu tradičnej architektúry a súčasného luxusu, a nechajte sa uniesť atmosférou, ktorú nikde inde nenájdete.
História
Kaštieľ pôvodne slúžil ako obývaný mlyn a jeho najstaršia časť je datovaná k prelomu 16. a 17. storočia. Výstavba vodného mlynu reflektuje na dané roky, keďže obdobie 16. a 17. storočia sa nazýva aj érou vodného kolesa. V 18. storočí bol už objekt uvádzaný v archívnych materiáloch ako veľký mlyn s dvoma mlynskými kolesami, ku ktorému prislúchala záhrada a tiež vinohrady vo vlastníctve rodiny Schedius.
V registri kontribučných poplatkov z roku 1747/1748 sa uvádza, že Štefan Schedius odvádzal za mlyn poplatok 4 zlaté a Samuel Schedius 3,5 zlatého. V registri sú zapísaní aj mlynári. Existenciu dvoch mlynároch na jednom mlyne v spoluvlastníctve dvoch majiteľov vysvetľuje inzerát uverejnený 11. 1. 1775 v Pressburger Zeitung. Schediovský mlyn mal dva náhony a bol ponúkaný na predaj za 8 000 zlatých. Okrem mlynského zariadenia boli na prízemí 3 izby, 3 komory, 3 stajne, 2 kôlne, prešovňa a pivnica v skale. Na poschodí bolo 6 izieb, 2 kuchyne a jedáleň. K mlynu patrila aj veľká záhrada, strede ktorej tiekol potok, priliehajúci lesík, vinica a pole. Spomína sa aj zásoba starých a mladých vín a svätojurského výberu. Identický inzerát bol opakovaný aj 18. a 25. 1. 1775. Prípadní záujemcovia sa mali hlásiť u mešťanostu v Pezinku.
26. mája 1780 kúpil celý objekt (mlyn, záhradu, vinohrad Praindl, roľu) člen Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rady šľachtic Antonius de Fogell s manželkou Jozefou de Vegeneth za 5 700 zlatých od dedičov vdovy po Štefanovi Schediusovi.
V priebehu 18. storočia prešiel areál z rúk do rúk viacerým majiteľom. 1800 Ondrej Fiala, 1809 Jakub Volfshendl, 1813 zeman Ignác Mayer, 1814 Ján Emreszi, 1889 Jozef Maier, 1894 Pavol Voda.
V polovici 19. storočia došlo k výraznejším úpravám obytných priestorov na poschodí severozápadného krídla, ktoré sa na fasádach prejavili úpravou okenných otvorov. Zväčšené okná boli doplnené o profilované nadokenné rímsy a omietkové šambrány. Dodnes sa zachovalo niekoľko okenných a dverných výplní, ktoré súviseli s touto modernizáciou.
V roku 1889 sa v objekte nachádzalo 17 miestností, z toho 7 uličných izieb, 1 izba dvorová, 2 komory, 2 kuchyne, 2 povaly a 2 stajne. V roku 1898 bolo v dome celkom 25 miestností, z toho 8 uličných izieb, 3 dvorové izby, 2 komory, 2 kuchyne, 1 pivnicu, 3 povaly, 1 dielňu, 3 stajne a 2 šopy.
V priebehu 19. storočia funkcia mlyna postupne zanikala, objekt sa využíval len ako obytné sídlo s hospodárstvom. V roku 1912 prešiel areál do rúk kancelára habsburského cisára – rytiera Arthura Polzera.
Ten ho prestaval podľa vtedajších romantických tendencií na sezónny lovecký kaštielik v duchu návratu k renesancii a zároveň premenil pôvodne hospodársku záhradu za kaštieľom na okrasnú záhradu s drobnými sochárskymi dielami, integráciou vodného prvku a pravidelnou okrasnou výsadbou.
Po rozpade monarchie kaštieľ rytier predal Československému štátu, ktorý objekt využíval od roku 1923 pre potreby vinárskej školy. Zmena funkcie si vyžiadala určité úpravy, pre školské účely však slúžil až do nedávnej minulosti.
V registri kontribučných poplatkov z roku 1747/1748 sa uvádza, že Štefan Schedius odvádzal za mlyn poplatok 4 zlaté a Samuel Schedius 3,5 zlatého. V registri sú zapísaní aj mlynári. Existenciu dvoch mlynároch na jednom mlyne v spoluvlastníctve dvoch majiteľov vysvetľuje inzerát uverejnený 11. 1. 1775 v Pressburger Zeitung. Schediovský mlyn mal dva náhony a bol ponúkaný na predaj za 8 000 zlatých. Okrem mlynského zariadenia boli na prízemí 3 izby, 3 komory, 3 stajne, 2 kôlne, prešovňa a pivnica v skale. Na poschodí bolo 6 izieb, 2 kuchyne a jedáleň. K mlynu patrila aj veľká záhrada, strede ktorej tiekol potok, priliehajúci lesík, vinica a pole. Spomína sa aj zásoba starých a mladých vín a svätojurského výberu. Identický inzerát bol opakovaný aj 18. a 25. 1. 1775. Prípadní záujemcovia sa mali hlásiť u mešťanostu v Pezinku.
26. mája 1780 kúpil celý objekt (mlyn, záhradu, vinohrad Praindl, roľu) člen Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rady šľachtic Antonius de Fogell s manželkou Jozefou de Vegeneth za 5 700 zlatých od dedičov vdovy po Štefanovi Schediusovi.
V priebehu 18. storočia prešiel areál z rúk do rúk viacerým majiteľom. 1800 Ondrej Fiala, 1809 Jakub Volfshendl, 1813 zeman Ignác Mayer, 1814 Ján Emreszi, 1889 Jozef Maier, 1894 Pavol Voda.
V polovici 19. storočia došlo k výraznejším úpravám obytných priestorov na poschodí severozápadného krídla, ktoré sa na fasádach prejavili úpravou okenných otvorov. Zväčšené okná boli doplnené o profilované nadokenné rímsy a omietkové šambrány. Dodnes sa zachovalo niekoľko okenných a dverných výplní, ktoré súviseli s touto modernizáciou.
V roku 1889 sa v objekte nachádzalo 17 miestností, z toho 7 uličných izieb, 1 izba dvorová, 2 komory, 2 kuchyne, 2 povaly a 2 stajne. V roku 1898 bolo v dome celkom 25 miestností, z toho 8 uličných izieb, 3 dvorové izby, 2 komory, 2 kuchyne, 1 pivnicu, 3 povaly, 1 dielňu, 3 stajne a 2 šopy.
V priebehu 19. storočia funkcia mlyna postupne zanikala, objekt sa využíval len ako obytné sídlo s hospodárstvom. V roku 1912 prešiel areál do rúk kancelára habsburského cisára – rytiera Arthura Polzera.
Ten ho prestaval podľa vtedajších romantických tendencií na sezónny lovecký kaštielik v duchu návratu k renesancii a zároveň premenil pôvodne hospodársku záhradu za kaštieľom na okrasnú záhradu s drobnými sochárskymi dielami, integráciou vodného prvku a pravidelnou okrasnou výsadbou.
Po rozpade monarchie kaštieľ rytier predal Československému štátu, ktorý objekt využíval od roku 1923 pre potreby vinárskej školy. Zmena funkcie si vyžiadala určité úpravy, pre školské účely však slúžil až do nedávnej minulosti.